Preskočiť na obsah 
Tlmočenie je najstaršou formou sprostredkovanej jazykovej komunikácie a svoje začiatky má v dávnej minulosti. Tlmočenie sa uplatnilo hneď na začiatku vývoja ľudskej spoločnosti predovšetkým v náboženstve, obchode, vojenstve, ale aj diplomacii. Vždy, keď sa chceli spolu skontaktovať skupiny hovoriace rozličnými jazykmi, potrebovali prostredníka – tlmočníka, vďaka ktorému dokázali spolu napriek odlišnostiam komunikovať. Nie je známe, kto bol prvým tlmočníkom a kedy žil, záznamy o tlmočníkoch však siahajú až do antiky a k prvým písomným zmienkam. Jedno z najstarších vyobrazení tlmočníka pri práci je súčasťou fresky nájdenej v hrobke, datovanej zhruba do roku 1330 pred naším letopočtom.
V minulosti však tlmočníci nemali ani zďaleka také postavenie ako v súčasnosti. V starovekom Egypte aj v antickom Grécku alebo Ríme boli považované jazyky otrokov z dobytých krajín za nedôstojné. Preto nútili otrokov a zajatcov, aby sa naučili viaceré z jazykov a tlmočili ich. Problémom bolo, že autority nedokázali týchto tlmočníkov kontrolovať, z čoho pramenila aj nedôvera k ich tlmočeniu.
Latinčina bola jazykom diplomacie a kresťanstva až do 17. storočia, ale tlmočenie bolo potrebné aj v iných oblastiach. Z toho dôvodu boli potrební ľudia, ktorí sa spolu dokázali dohovoriť a následne interpretovať myšlienku ostatným prítomným. Napríklad v kostoloch a synagógach bolo potrebné pretlmočiť Bibliu a Tóru do jazyka veriacich. S náboženskými misiami a aj vďaka dobe objavovania sveta rástla potreba tlmočníkov v rozličných jazykoch. Keď Krištof Kolumbus zakotvil v nesprávnej časti sveta, bol prekvapený, že arabskí a hebrejskí tlmočníci nedokázali komunikovať s pôvodnými obyvateľmi, a preto používali ako tlmočníkov zajatcov. Neskôr počas objavovania a osídľovania Ameriky Európanmi potreba tlmočníkov medzi kolóniami a indiánskymi osadami rástla. Jednou z najznámejších indiánskych prekladateliek je Sacagawea, ktorá bola vďaka znalosti viacerých jazykov indiánskych kmeňov dôležitou súčasťou výpravy Lewisa a Clarka k Tichému oceánu. Táto výprava bola multilingválna, keďže sama Sacagawea nedokázala komunikovať priamo s cestovateľmi, ale potrebovali ďalšieho sprostredkovateľa medzi ich jazykmi. Takéto tlmočenie sa využíva dodnes, keď nie je k dispozícii tlmočník, ktorý dokáže tlmočiť priamo do cieľového jazyka. Preto sú potrební dvaja tlmočníci, z ktorých jeden tlmočí zdrojový text, pretlmočí ho do druhého jazyka, ktorý ovláda druhý tlmočník a ten túto informáciu pretlmočí do tretieho jazyka.
Veľký prelom v tlmočení nastal tesne po druhej svetovej vojne počas norimberských procesov. Počas týchto medzinárodných súdnych procesov bolo potrebné tlmočiť zo štyroch jazykov – anglického, nemeckého, francúzskeho a ruského – bez zbytočného predlžovania celého procesu. Z tohto dôvodu konzekutívne tlmočenie, teda tlmočenie po častiach, pri ktorom rečník niečo povie a počká, kým to tlmočník pretlmočí, neprichádzalo do úvahy.
Prelomovým nápadom bolo využiť simultánne tlmočenie, ktoré v tej dobe síce nebolo novinkou, no dovtedy bolo využívané zriedkavo. Nároky na tlmočníkov boli obrovské, nikto nepoznal výpovede, a preto bolo mimoriadne náročné počúvať a súčasne hovoriť. Na školenie bolo veľmi málo času a z dôvodu nízkej ponuky skúsených tlmočníkov museli tlmočiť aj prekladatelia, lingvisti alebo čerství absolventi škôl. V každej prekladateľskej kabíne sedeli traja tlmočníci, napríklad v anglickej kabíne sedeli aj tlmočníci, z ktorých jeden tlmočil z francúzštiny, druhý z ruštiny a tretí z nemčiny do angličtiny. Takto to vyzeralo pri každom zo štvorice jazykov. Len v prípade, ak niektorý zo svedkov nehovoril ani jedným z týchto jazykov, použilo sa konzekutívne tlmočenie.
Treba zdôrazniť, že bolo nevyhnutné myslieť aj na striedanie tlmočníkov v prípade, že niektorý z nich nedokázal ďalej pokračovať. Tlmočenie bolo veľmi náročné, nielen realizáciou, ale aj obsahovo. Tlmočníci museli rozprávať veľmi rýchlo, v priemere 200 slov za minútu, kým bežný priemer bol iba 60 slov. Po zhodnotení dojmov zo svojich výkonov si veľa tlmočníkov ani nedokázalo spomenúť na to, čo vlastne tlmočili. Tí skúsenejší, ktorí dokázali aj vnímať, čo tlmočili, často nedokázali udržať nestranný pohľad a ešte dlho po procesoch mávali nočné mory z toho, čo videli a počuli.
Pomôckou pri tlmočení bolo technické vybavenie kabín. V kabínach boli monitory, cez ktoré dostávali spätnú väzbu. Ak zasvietilo žlté svetlo, bolo to pre tlmočníka znamenie, že kvalita jeho výkladu sa zhoršuje a mal by znížiť tempo a zlepšiť artikuláciu. Červené svetlo bolo zase znakom, že tlmočník potrebuje vystriedať. Monitory tiež vnímali rytmus a dýchanie tlmočníka, a keď spomalil, vyslali signál, že tlmočník je unavený a bude potrebné ho vystriedať.
Norimberské procesy boli prelomové nielen svojím medzinárodným dosahom alebo z právneho aspektu, ale treba zdôrazniť, že práve vďaka nim vzniklo moderné simultánne tlmočenie, bez ktorého si dnes už svet medzinárodných ekonomických či politických vzťahov nemožno ani predstaviť.
Simultánne tlmočenie aj napriek náročnosti našlo svoje využitie a dnes je štandardným spôsobom tlmočenia na konferenciách, seminároch, školeniach, prezentáciách a pod. Samozrejme, aj tlmočnícka technika je v súčasnosti na vysokej technickej úrovni, tlmočníci sú dobre trénovaní a aj tlmočníckej technike vďačia za oficiálny vznik svojej profesie.
