Prečo jazyky vymierajú?

V dnešných dňoch žije na našej planéte už viac ako 8 miliárd ľudí. So vzrastajúcim počtom obyvateľov však klesá počet jazykov, ktoré sa aktívne používajú. Takéto jazyky môžeme nazvať ohrozenými alebo vymierajúcimi. Najskôr sa však pozrime na to, koľko jazykov na svete vlastne existuje. Podľa výskumného centra pre jazykovú inteligenciu je ich 7 151, pričom sa vyznačujú obrovskou rozmanitosťou. Toto číslo sa však neustále mení, keďže jazyky sú živé a dynamické. Austrálski vedci v štúdii uverejnenej v časopise Nature uvádzajú, že takmer 40 % zo všetkých jazykov sveta je ohrozených. Taktiež predpokladajú, že ak sa nepodniknú náležité kroky pre zachovanie jazykovej rozmanitosti, počet vymierajúcich jazykov sa v nasledujúcich 40 rokoch strojnásobí a do konca 21. storočia by sme mohli prísť o viac ako 20 % všetkých jazykov. Rovnakí vedci spájajú ich vymieranie s viac ako 50 faktormi, vrátane rozvoja dopravnej infraštruktúry, vysokej úrovne vzdelania a dokonca aj klimatických zmien.

Portál National Geographic informuje, že spolu s posledným hovoriacim vymrie každé dva týždne jeden jazyk. V súčasnosti tak má tretina jazykov sveta menej ako 1 000 aktívnych hovoriacich. Čo sa teda stane, keď jazyk zanikne? Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) to definuje nasledovne: „Zánik jazyka má za následok nenávratnú stratu jedinečných kultúrnych znalostí, ktoré sú v ňom obsiahnuté po stáročia, vrátane historických, duchovných a ekologických znalostí, ktoré môžu byť nevyhnutné pre prežitie nielen jeho používateľov, ale aj nespočetného množstva ďalších.“

Jazyky vymierali v každej dobe. V staroveku boli hlavnými príčinami zániku jazykov katastrofické udalosti, ktoré spôsobili zánik celej jazykovej skupiny, alebo prechod obyvateľstva určitého územia na jazyk ľudí, ktorí ho dobyli. Výrazný pokles počtu jazykov je pozorovateľný od konca 15. storočia, teda od počiatku modernej kolonizácie. Kolonizáciu rozsiahlych území – či už v Latinskej Amerike, Severnej Amerike alebo na Sibíri, zvyčajne sprevádzalo potlačenie a čiastočné vyhladenie miestneho obyvateľstva, a teda aj jeho jazyka. Ďalším dôležitým medzníkom je priemyselná revolúcia v 18. storočí. Úbytok jazykovej rozmanitosti sa naplno prejavil na konci 20. storočia a súvisí s globalizáciou. Vymieranie jazyka môže byť postupné, teda také, ktoré trvá niekoľko generácií, alebo náhle. V takom prípade jazyk zanikne v priebehu jednej alebo dvoch generácií.

Existuje mnoho dôvodov, prečo jazyky zanikajú. Dôvody môžu byť politické alebo ekonomické. Nositelia menšinového jazyka sa napríklad môžu rozhodnúť, že pre budúcnosť ich detí je lepšie učiť ich jazyk, ktorý je spojený s ekonomickým úspechom. Z tohto hľadiska je teda oveľa výhodnejšie ovládať niektorý zo svetových jazykov, napr. angličtinu, španielčinu a pod. Lingvisti považujú zánik jazykov za prirodzený proces spôsobený historickými faktormi a migráciou.
Zaujímavú jazykovú situáciu môžeme pozorovať v súčasnom Rusku. Kategória jazykov oficiálne uznaných zákonom zahŕňa približne 150 – 160 jazykov národov Ruska, ktoré patria do nasledovných jazykových rodín: indoeurópskej, altajskej, ugrofínskej, kaukazskej (je najpočetnejšia, tvorí ju asi 50 jazykov). K paleoázijským jazykom zaraďujeme nasledovné skupiny: kamčatsko-čukotskú, eskimácko-aleutskú a jenisejskú. Ruský jazyk samozrejme dominuje vo väčšine subjektov, dobré postavenie však majú aj niektoré regionálne jazyky, ako napr. tatárčina, čečenčina či tuviančina. Avšak väčšia časť z už spomínaných 150 jazykov, ktorými sa v Rusku hovorí, je ohrozená. Ide najmä o jazyky malých národov na Severe, Sibíri, Ďalekom východe a na Kaukaze. Takéto jazyky majú rádovo len niekoľko desiatok hovoriacich. Patrí k nim napríklad južná a severná jukagirčina, ktorou hovoria najstarší domorodí obyvatelia severovýchodnej Sibíri. Zaujímavosťou je, že celkový počet Jukagirov od sčítania k sčítaniu obyvateľov rastie, podľa posledného ich je asi 1 600, no napriek tomu počet hovoriacich jazykmi jukagirskej rodiny klesá, pričom dva zo štyroch jazykov patriacich do tejto rodiny už zanikli. Ďalším príkladom vymierajúceho jazyka je terská sámčina, patriaca do ugrofínskej vetvy uralskej jazykovej rodiny. Hovorí sa ňou na východe polostrova Kola. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2010 prežíva v krajine asi 100 etnických Terských Sámov, terskou sámčinou však hovoria iba dvaja ľudia.

Povedzme si pár slov aj k mŕtvym jazykom. Niektoré z nich sa aj po tisícročiach zachovali a používajú sa dodnes ako bohoslužobné jazyky. Ide o koptčinu ako bohoslužobný jazyk u egyptských kresťanov, latinčinu v katolíckej cirkvi, klasickú tibetčinu v tibetskom budhizme a pod. Taktiež cirkevná slovančina, ktorá vznikla z mŕtvej staroslovienčiny, sa používa dodnes ako liturgický jazyk v slovanských krajinách, ktoré zostali v sfére vplyvu pravoslávnej cirkvi. Najväčším problémom pri štúdiu mŕtveho jazyka je jeho rekonštrukcia, ktorá sa zvyčajne zakladá na pomerne malej vzorke textov. Tieto texty, na rozdiel od živého jazyka, neposkytujú úplný súbor všetkých slovných tvarov a ich možných kombinácií. Osobitným prípadom rekonštrukcie mŕtveho jazyka je izolácia jeho zložiek v rámci iného jazyka – mŕtveho alebo živého (napr. kuršské prvky v lotyštine, „predgrécke“ indoeurópske prvky v gréčtine). Tieto prvky sú identifikované na základe komparatívno-historického vyčlenenia častí, ktoré sa nedajú interpretovať podľa zavedeného systému jazykových zhôd.